V knihe Biológia presvedčenia, ktorá je prelomovým dielom v oblasti novej biológie, autor Bruce H. Lipton, Ph. D., predstavuje nádejnú syntézu najmodernejšieho a najlepšieho výskumu v oblasti bunkovej biológie a kvantovej fyziky. Autor pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie, a ukazuje, že našu biológiu neriadia gény a DNA. Naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunky, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych aj negatívnych myšlienok.
V kapitole 11 knihy, ktorá sa volá „Biologické základy prečo sa modlitba lieči“, autor sa venuje téme transplantovaných orgánov a ich vplyvu na osobnosť a správanie príjemcov. Autor uvádza niekoľko prípadov, kedy príjemcovia transplantovaných orgánov začali prejavovať charakteristiky, záujmy, chute, spomienky alebo emócie darcov. Napríklad, žena, ktorá dostala srdce a pľúca od mladej motorkárky, začala mať záľubu v rýchlej jazde, pive a pizzi, čo predtým nemala. Muž, ktorý dostal srdce od obete vraždy, mal nočné mory o tom, ako bol zavraždený, a dokázal identifikovať vraha a miesto činu. Dievča, ktoré dostalo srdce od inej dievčiny, ktorá spáchala samovraždu, začalo mať sebevražedné myšlienky a pokúsilo sa zabiť rovnakým spôsobom ako darca.
Autor vysvetľuje tieto fenomény pomocou konceptu bunkovej pamäti, ktorá sa nachádza nielen v mozgu, ale aj v iných orgánoch a tkanivách. Bunky obsahujú proteíny, ktoré sú schopné ukladať a prenášať informácie, ktoré ovplyvňujú naše telo, myseľ a dušu. Bunky sú tiež schopné komunikovať medzi sebou prostredníctvom elektromagnetických vĺn, ktoré vytvárajú energetické pole, ktoré obklopuje naše telo. Toto pole sa nazýva morfogenetické pole, a je to pole, ktoré nesie našu identitu, pamäť, vedomie a podvedomie. Keď sa orgán transplantuje z jedného tela do druhého, jeho bunky si zachovávajú svoje informácie a pokračujú v komunikácii s morfogenetickým poľom darcu. Tým sa vytvára energetická väzba medzi darcom a príjemcom, ktorá môže ovplyvniť osobnosť a správanie príjemcu.
Autor tvrdí, že tieto fenomény sú dôkazom toho, že naša biológia je ovplyvnená naším vedomím a našimi myšlienkami, a že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme svoje myslenie. Autor tiež tvrdí, že modlitba, meditácia, afirmácie, vizualizácie a iné techniky sú spôsoby, ako ovplyvniť naše bunky a naše morfogenetické pole, a tým aj naše zdravie, šťastie a osud.
Zaujímavé postrehy pána Bruce H. Lipton-a, Ph. D. k téme transplantovaných orgánov v knihe Biológia presvedčenia v slovenskom vydaní z roku 2011 a 2018 (Eugenika, Alexander Giertli - Eugenika Pbl.; www.eugenika.sk) na stranách 205 až 209:
Od buniek som sa naučil, že sme súčasťou celku a že nato na vlastnú škodu zabúdame. Ale tiež som zistil, že každý z nás ma jedinečnú biologickú identitu. Prečo? Čo robí z bunkového spoločenstva každého jedinca čosi unikátne? Na povrchu našich buniek je rodina receptorov identity, ktoré odlišujú jedného jedinca od druhého.
Dobre známa podmnožina týchto receptorov, ktorým sa hovorí vlastné receptory (self-receptor) alebo ľudské leukocytové antigény (HLA) sa vzťahuje k funkciám imunitného systému. Keby boli vaše vlastné receptory odstránené, vaše bunky by už nemohli vyjadrovať vašu identitu. Tieto bunky bez vlastných receptorov by aj naďalej boli ľudskými bunkami, ale bez identity by sa stali iba kmeňovými (generickými) ľudskými bunkami. Keď do buniek vrátite vašu osobnú množinu vlastných receptorov, budú opäť vyjadrovať vašu identitu.
Keď darujete nejaký orgán, čím viac sú vaše vlastné receptory podobné receptorom príjemcu, tým menšia je odmietavá reakcia spustená imunitným systémom príjemcu. Povedzme, že vás ako jedinca identifikuje množina sto rôznych vlastných receptorov na povrchu každej bunky. Aby ste prežili, potrebujete transplantát. Keď porovnáme množinu mojich sto vlastných receptorov s vašimi vlastnými receptormi, ukáže sa, že sa navzájom zhoduje iba desať z nich. Nebudem teda pre vás vhodnejším darcom. Veľmi odlišná povaha našich vlastných receptorov ukazuje, že naše identity sú veľmi rozdielne. Značný rozdiel v receptoroch membrány by mobilizoval váš imunitný systém, ten by išiel na plný výkon, aby sa zbavil cudzích, t.j. nevlastných, transplantovaných buniek. Mali by ste väčšiu šancu na úspech, keby sa vám podarilo nájsť darcu, ktorého vlastné receptory viac zodpovedajú tým, ktoré vy máte na svojich bunkách.
Pri hľadaní vhodnejšieho darcu vak nenájdete stopercentnú zhodu. Vedci doposiaľ nenašli dvoch jedincov, ktorí by boli biologicky celkom rovnakí. Je však teoreticky možné vytvoriť tkanivá univerzálneho darcu, keď z jeho buniek odstránite vlastné receptory, hoci vedci doposiaľ taký experiment neurobili. V takom experimente by bunky stratili svoju identitu. Bunky zbavené vlastných receptorov by váš organizmus neodmietol. Vedci sa zaoberajú receptormi, ktoré sú spojené s imunitným systémov, je však dôležité zobrať do úvahy fakt, že nejde ani tak o proteínové receptory, ale o to, čo aktivuje tie receptory, ktoré jedincom dávajú ich identitu. Unikátna množina identifikujúcich receptorov je umiestnená na vonkajšom povrchu každej bunky, kde fungujú ako "antény a ukladajú doplnkové signály z prostredia. Tieto identifikujúce receptory čítajú "svoj" signál, ktorý neexistuje v bunke, ale prichádza k nej z vonkajšieho prostredia.
Predstavme si ľudské telo ako televízny prijímač. Vy ste obraz na obrazovke. Váš obraz ale nevychádza z útrob televízora. Vaša identita je vysielanie z prostredia, ktoré bolo prijaté prostredníctvom antény. Jedného dňa zapnete televízor a obrazovka zhasne. Vaša prvá reakcia pravdepodobne bude: "Došľaka, čo sa to deje? Je po televízore." Zanikol však aj obraz spolu s koncom televízora? Aby ste si odpovedali na túto otázku, vezmete ďalší televízor, zapojíte ho do zásuvky, zapnete a naladíte si tú istú stanicu, ktorú ste sledovali predtým, ako obrazovka zhasla. To dokáže, že obraz sa stále vysiela, aj keď váš pôvodný televízor "zomrel". Koniec existencie televízora ako prijímača v žiadnom prípade neznamená koniec vysielania identity, ktorá prichádza z prostredia.
V tomto prirovnaní hmotný televízor predstavuje bunku. Televízna anténa, ktorá prijíma vysielanie, predstavuje našu úplnú množinu identifikačných receptorov a vysielanie je signál z prostredia. Pretože svet chápeme ako materiálny newtonovský svet, môžeme si najskôr myslieť, že proteínové bunkové receptory sú tým "ja". Je to rovnaké ako predpokladať, že televízna anténa je zdrojom vysielania. Bunkové receptory nie sú zdrojom identity danej bunky, ale médiom prostredníctvom ktorého je "ja" privádzané z prostredia.
Keď som celkom pochopil lento vzťah, uvedomil som si, že moja identita, moje "ja", existuje v prostredí, či už s mojím telom, alebo bez neho. Tak ako v príklade s televízorom, keď moje telo zomrie a v budúcnosti sa narodí nový jedinec (biologický "televízny prijímač"), ktorý bude mať presne tú istú množinu identifikačných receptorov, a tento nový jedinec si pritiahne "mňa". Budem na tomto svete opäť prítomný aj keď zomrie moje fyzické telo, vysielanie je tu stále. Moja identita je zložitý znak obsiahnutý v ohromnom množstve informácií, ktoré prichádzajú z prostredia.
Moje presvedčenie, že vysielanie jedinca je tu stále, dokonca aj po smrti, podporujú svedectvá pacientov s transplantovanými orgánmi, ktorí opisujú, že spolu s novými orgánmi nastali aj zmeny v ich správaní a psychike. Jedna konzervatívna žena z Nového Anglicka, ktorá sa zaujíma o zdravý životný štýl, Claire Sylvia, bola šokovaná, keď sa u nej po transplantácii srdca prejavila chuť na pivo, vyprážané kurča a záujem o motorky. Sylvia sa stretla s rodinou svojho darcu a zistila, že má srdce osemnásťročného motocyklového nadšenca, ktorý miloval pivo a kuracie medailóniky. V knihe A Change of Hearth (Zmena srdca) Sylvia popisuje svoje osobné transformačné skúsenosti spolu s podobnými skúsenosťami ďalších pacientov z jej podpornej terapeutickej skupiny pre ľudí po transplantácii (Sylvia a Novak, 1997). Paul P. Pearsall uvádza rad ďalších podobných príbehov v knihe The Hearth's Code: Tapping the Wisdom and Power of Our Hearth Energy (Kód srdca: Ako načerpať múdrosť a silu z nášho srdca) (Pearsall, 1998). Spomienky týchto ľudí nemožno považovať za náhodu alebo zhodu okolností. Jedno dievča po transplantácii začala prenasledovať nočná mora, v ktorej sa jej snívalo o vražde. Jej sny boli také živé, že nakoniec viedli k zatknutiu vraha, ktorý zabil jej darcu.
Jednou z teoretických možností, ako sa tieto nové správania dostali do príjemcu transplantátu spoločne s orgánom, je vysvetlenie pomocou "bunkovej pamäte", t.j. názoru, že spomienky sú nejakým spôsobom zabudované v bunkách. Viete, že si nesmierne vážim inteligenciu jednotlivých buniek, ale tu musím urobiť zreteľné rozlíšenie. Áno, bunky si "pamätajú", že sú svalovými alebo pečeňovými bunkami, ale ich inteligencia má svoje hranice. Neverím tomu, že bunky sú fyzicky obdarené mechanizmami vnímania, ktoré sú schopné rozpoznať a zapamätať si chuť vyprážaného kuracieho medailóniku!
Psychologická a behaviorálna pamäť však dáva zmysel, keď si uvedomíme, že transplantované orgány na sebe stále nesú pôvodné identifikačné receptory darcu a očividne naďalej prijímajú rovnaké informácie z prostredia. Ak telo darcu orgánov zomrelo, ich vysielanie stále pokračuje. Tieto informácie - ako som uveril v tomto záblesku osvietenia, keď som dlho uvažoval o mechanizme bunkovej membrány - sú nesmrteľné, tak ako verím tomu, že my všetci sme nesmrteľní.
Bunky a transplantáty poskytujú dôkaz nielen pre nesmrteľnosť ale aj pre reinkarnáciu. Zamyslite sa nad možnosťou, že v budúcnosti bude mať nejaké embryo rovnakú množinu identifikačných receptorov, akú mám dnes ja. Toto embryo bude naladené na moje "ja". Moja identita bude späť, ale v inom tele. Sexizmus a rasizmus sú tak isto smiešne ako nemorálne, keď si uvedomíte, že vaše receptory môžu skončiť v tele belocha, černocha, Aziata, muža alebo ženy. Pretože prostredie predstavuje "Všetko, čo existuje" (Boha) a antény našich vlastných receptorov priťahujú iba obmedzenú časť celku... malú časť boha.